Chopok –Ďumbier –Čertovica
Je štvrtok večer a ja na
internete nedočkavo hľadám predpoveď počasia na zajtrajší deň. Internetová
stránka hlási: polojasno, miestami oblačno, na horách 14 stupňov. Nuž, žiadna
sláva, hovorím si. Lenže zajtrajší výlet je už pripravený a decká sa tak tešia…
Takže to riskneme a uvidíme.
Ráno sme sa zobudili do
hmlistého, chladného rána. Autobus odchádza každú chvíľu a my ešte nie sme
zbalení. Rýchlo navlečiem Falka do poprohov, schmatnem nejkaú misku, vodu na
pitie pre oboch (kedže na hrebeni si zásoby doplníme len ťažko) nejaké jedlo a
len čo dorazí zvyšok výpravy behom trielime na stanicu. Falko jako by vedel, že
dnes nie je obyčajný deň Skáče a mrmle, súri nás, aby sme pridali; proste sa
teší. Na zastávke nás čaká nemilé prekvapenie- minimálne 50 ľudí čakajúcich na
autobus. V duchu už spriadame plány, ako sa pori tých ľuďoch narveme do
busu všetci štyria aj zo psom. Ešte väčšie prekvapenie nás čaká, keď autobus
dorazí. Je takmer plný. Smutne na seba pozeráme, pretože je nám všetkým jasné,
že šanca dostať sa dnu je takmer nulová. Naštastie sa dobrá duša v podobe
ocka našich dvoch spolupútnikov, ktorý nás nakladá do auta a vezie na Srdiečko. Vďaka, Vladko. A tak náš výlet predsa len
môže začať.
Keď sme na Srdiečku vylizli
z auta, takmer nám vyrazilo dych- neveselá predpoveď počasia sa nesplnila.
Privítala nás čarovne krásna modrá obloha a slniečko príjemne hrialo . Takže
nám už nič nebránilo v ceste. Posledné úpravy a vyrážame.
Falka som si uviazala na pás
ako pri dog-trekingu, aby som ho mala na očiach a aby sa nám aj obom dobre
išlo. Prvých pár minút šlapeme do kopca cez malý lesík. Keď sa z neho
vynoríme, pohľad nám padne na hromadu fialových bobuliek, ktorými sú kríky pod
našimi nohami priam zasypané. Čučoriedky! Celý nadšený sa k nim vrháme a
napchávame sa jedna radosť. Turisti prechádzajúci okolo sa len uškŕňajú, aj keď
sa pár takých ako sme my vidiac naše nadšenie našlo. Falka a mňa však
čučoriedky čoskor prestalizaujímať. Viac nás totiž lákala cesta hore a tak po
poriadnej dávke presviedčania, že už majú dosť a že určite budú nejaké aj hore
pokračujeme v ceste. Od hotela Kosodrevina nás čaká poriadne stúpanie.
Niektorí z nás už len pri pohľade na
cestu, kotá ne Chopok vedie nevládzu. Falko akoby chytil druhý dych. Ženie sa
dopredu, skáče (kedže ho mám priviazaného tak ja nedobrovoľne s ním) a
zvyšok našej partie si při pohľade na naše tempo ťuká na čelo. Ale Falko sa tak
teší, že mu je to asi jedno. Turistov pribúda a tak sa s Falkom každú
chvíľu ustupuje na kraj. Falko poslušne sedí pri nohe a turisti sa na nás
usmievajú, fotia sa s Falkom alebo sa len poďakujú a idú ďalej.
Konečne máme pred sebou
Kamennú chatu na Chopku a vidina teplého čaju a oddychu nás ženie vpred.
V chodbe sa unavení zložíme na lavičky a Falko sa mi stúli pri nohách. Do
chaty zrazu vošla staršia pani, ktorá pri pohľade na ležiaceho Falka hystericky
zrevala: „ Kde má ten pes košík? Okamžite si ho berte, lebo ma pohryzie!“
Vyjavene na ňu hľadíme, lebo tá „krvilačná beštia “ čo sa ju chystá roztrhať
leží od nej takmer dva metre schúlená v klbku a ani sa nepozrie jej
smerom. Nechápavo pokrčíme plecami, dopijeme čaj a ideme. Naštastie nie všetci
ľudia boli takí. Aj keď nechceli Falka práve hladkať, s úsmevom nám kývli
a pokračovali ďalej Čo už, ľudia sú rôzny.
Naša cesta vedie ďalej
magistrálou až na Ďumbier. Id esa nám dobre, takmer stále po rovinke. Príroda
okolo nás je naozaj prekrásna- scenérie, na ktoré sa pozeráme až vyrážajú dych.
Veď uznajte- výhľad až na
Pri pohľade na Falka občas
pochybujem, či som si miesto retrievera nezadovážila horskú kozu.
Kamene-nekamene, strmé zrázy; on si skáče hore-dole a jeho blažený kukuč hovorí
za všetko. Z ďiaľky už vidíme pod Ďumbierom chatu Milana Rastislava
Štefánika. Hŕba turistov spokojne posedávajúcivh vonku napchávajúc sa
klobáskami nás takmer odradila od návštevy chaty. Po prehováraní perfektného
pána chatára sme sa predsa len nasáčkoval dovnútra (aj s Falkom- ďakujem
Igor) a lačne sme sa pustili do úžasnej harule. Spokojne konštatujeme, že na
vysokohorskom vzduchu lepšie chutí. Lúčime sa s Ďumbierom a uvažujeme, čo
ďalej. Ja som za zostup dole na Trangošku. Odôvodňujem to tým, že Falko je už
určite unavený…(pravda je taká, že ja sama ledva dychčím). On ale svojim
radostným poskakovaním a kňučaním, aby sme sa už pohli mojim slovám vôbec
nepridáva na vážnosti. Danda a Fildžo sa hneď pridávajú na stranu mojej maminy
Inky a tak som prehlasovaná v pomere1:4. Je rozhodnuté. Ide sa na
Čertovicu. Po desiaticj minútach ale aj ja chytám druhý dych apomaly sama
zmocňuje nákazlivé nadšenie našej skupinky koniec koncov, počasie je úchvatné.
Celou cestou fotím jako o život.
Jednak ma to baví a jednak by som slovami určite nevedela opísať tú nádheru
okolo. Ako bolo prednedávnom okolie posiate turistami, čím bližšie sme
k Čertovici, tým ich ubúda, až nakoniec nestretáme živej duše. Po dlhšej
dobe sa z kosodreviny vynoria dvaja usmievaví češi a to je všetko. Krátku
pauzu na trávnatom kúsku medzi kosodrevinovými tunelmi (ako Danda nazvala
ihličnaté bludisko, cez ktoré sme sa predierali) využívame na odpočinok.
Teda…ako kto. Falko sa totiž rozhodol, že je najvhodnejší čas na naháňačky a a
besnenie. Kedže ja na jeho štuchanie labkou nereagujem a vytrvalo hrám mŕtveho
chrobáka, skúša to inde. A vyplatilo sa. Danda sa okamžite púšťa na všetky štyri a za hlasného havkania
sazapája do divokej naháňačky. My ostatní sa dobře nezadusíme od smiechu a
chvíľami máme problém rozoznať, kot je kot. Ešte že má Danda okuliare a tie
Falko určite nenosí. Keď sa zdá, že majú obaja konečne dosť, dávame batohy na
plecia a pokračujeme v túre. Cesta začína klesať a kolená dostávajú
poriadne zabrať (ako kukám-Falko je asi nezničiteľkný…)
Posledných
